Zoznámte s Valentinou, miestnou dobrovoľníčkou z Moschunu, malej dediny blízko Kyjeva.
Valentina: Oni si myslia, že nás zničia. Ale oni nás nezničia. Ničia domy, aby ľudia pomrzli. Ale ľudia budú rekonštruovať. Mnohé miesta boli v okupácii. Ale ľudia sa vrátia. A budú budovať znovu…Išli sme so synom a vraví: kde by sme boli? Toto je náš domov. Náš domov. Veľa ľudí zahynulo, ale tí, čo sa vrátia, budú rekonštruovať. Aj im, aj nám, pomáhali dobrovoľníci. Nejak bude Bože…len aby sme zvíťazili…tak aj bude…
Vitalij: Videli ste Kyjev, Charkov, Cherson…oslobodzuje sa. Kto by povedal, pred pár mesiacmi, že Cherson bude oslobodený? Ale za akú cenu…
Valentina: Videla som mladých chalanov. Bez rúk…taká škoda. Pracujem vo vojenskej nemocnici. Denne s chlapcami, ktorých privezú z frontu. Držia sa. Kto sa liečil trochu a môže, tak ide naspäť ďalej na front…Veľa z nich nemá nohy. Keď im ruky zostanú, ešte je dobre. Ešte aj srandu si robia. Pozeráš sa na nich. Žena je vedľa aj s malým dieťaťom a mladý otec bez nohy. Ale on je optimista. Vraví mi, budem na barlách tancovať.“